Alebo:
Gajdoš, gajduj,
grošík ci dám,
čert ca vezne,
gajduj si sám.
*
Kadze šutkár šutky vláčí,
tadze roste trní, pekáči,
bodaj šutky čerti vzali
a šutkára roztrhali.
Kadze šutkár šutky vláčí,
tadze roste trní, pcháčí,
kadze chodzi moja milá,
tadze roste gonvalia.
Fašiangy sú v znamení tanca a spevu; iného sa nič nerobí, iba že sa po celé tri
dni chodí zo šenku do šenku, tancuje sa a jedia sa vysmážané šišky (koblihy) a u bo-
hatých varí sa šunka. Gazdiné vo fašiangy nešijú, lebo by im sliepky neniesly vaj-
cia. I ženatý gazda je nútený tancovať, keď chce, aby sa mu urodily zemiaky. Vše-
tkej veselosti urobí koniec hlas kostolného zvona v utorok v noci o 10. hodine. Ráno
tančiaci prijímajú na čelo „popel pokánia''. Predtým keď si chasa volila „starušinu",
najodvážnejšieho mládenca — rekrúta, ktorý chodil s perom a rozmajrínom, musela
mať starúšinova na fašiangový utorok navariť chase slávny obed.
Kedysi chodievali pred fašiangami po dedine i „pecúhi", ktorí revidovali a „vy-
metali" komíny. V tejto nie nebezpečnej komisii bol rychtár s feruľou, t. zv. odzna-
kom práva, podrychtár s košom, dvaja výborníci s „ožehem" a ohrablom, hlásnik
s „omelem" a „kišbír" s metlou. Za revíziu, ktorá neobišla sa bez vína a rozličných
žartov, dostali slaniny a vajec, z čoho si potom spravili lukulskú hostinu.
Na Kvetnú nedeľu svätia sa ratolesti „jabrátka" alebo „cícky", ktoré sú najistej-
ším prostriedkom pri búrke, aby do domu neudrelo. V takých chvíľach „cicky" kladú
za okná, alebo ich hádžu na oheň; ale v deň svätenia nesmú sa doniesť do izby, lebo
by sa v nich držaly mravce.
V ten deň chodí sa i s „kyselicú". Skupiny detí vystroja stromky čačkami,*)
stužkami, vyfúknutými vajcami a chodia z domu do domu spievať:
Kvetná nedzela,
dze si sedzela?
Na lavici, na polici
kašu varila.
Veliká noc, má milá,
gdes tak dlho byla?
U studánky zrúbenej
nohy sem si myla.
*) Viď o význame kyselice u L. Niederla: Život st. Slov. Díl II, 1, str. 249—252.
256